Legenda o svätom Martinovi
Jedného rána okolo roku 316 v rímskej Panónii v meste Sabaria (dnes je to územie Maďarska a mesto Szombathely) uzrel svetlo sveta malý chlapček. Narodil sa do rodiny rímskeho vojaka, ktorý bol veľmi šťastný narodeniu syna. Hrdý otec mu dal meno podľa rímskeho boha vojny Marsa a bol presvedčený o tom, že syn bude nasledovať jeho vojenskú kariéru. Keď mal 12 rokov, dozvedel sa o ľuďoch, ktorí sa stretávali a spievali jednému bohu a ten nepatril do rímskeho božstva (stretol kresťanov), čo ho veľmi upútalo a zmenilo mu to život v tom, že to v ňom prebudilo veľký záujem a súcit s ľuďmi a zvieratami.. K vojsku šiel na naliehanie otca veľmi skoro: mal iba 15 rokov. Zažil mnoho príkoria a strastí, ktoré ho síce zocelili po stránke fyzickej, ale srdiečko bolo po tom všetkom, čo videl a zažil prázdne. Zima už chystala prírodu na hlboký spánok, keď vojaci dostali na zimu dlhé podšívané plášte, ktoré vedeli do tepla zabaliť nielen vojaka, ale aj jeho koňa. Bol november, keď mladého Martina prevelili do mesta Amiens spolu s ďalšími mužmi, kde mal vykonávať vojenské hliadkovanie v meste. Ako tak prechádzal s mužmi po meste, zbadal na ceste polonahého žobráka, prosiaceho o almužnu. Žiadny z vojakov sa pri žobrákovi nepristavil, iba Martin. Darmo hľadal po vreckách kúsok chleba, či mincu. Nemal ničoho. Hľadiac na polonahé telo žobrajúceho a jeho prenikavé oči vytiahol meč a svoj nový plášť rozsekol vo dvoje. Jednu polovicu podal žobrákovi a s tou druhou prikryl seba a svojho koňa. Keď sa uložil na spánok, v noci sa mu prisnil zvláštny sen. Zdalo sa mu v ňom, že niekto ho volá po mene. Za silnej žiary k nemu pristupovali dvaja anjeli, volajúce jeho meno a kus plášťa, ktorý daroval žobrákovi. Za týmto obrazom zazrel žobrákove jasné oči a počul v sne hlas, ktorý mu oznamoval nasledujúce slová: „Martin, v žobrákovi si zahrial moju biedu. Ja som bratom všetkých ľudí“. Pochopil, že ten, koho obdaroval nebol žobrák, ale v skutočnosti to bola skúška Ježiša. Sen ním otriasol veľmi silno a pri najbližšej príležitosti sa od vojska pobral preč. Utiahol sa do ústrania a žil pokojným mníšskym životom. Za ním a mníchmi, s ktorými žil v ústraní prichádzali ľudia s chorobami a bolesťami. Mal snové vízie i naďalej a o to viac sa usiloval pomáhať chorým a jeho život napĺňalo mnoho zázrakov. Martin nebol bohatý človek majetkom, ale to svetlo a dobro, čo mal v srdci od stretnutia so žobrákom rozdeľoval s láskou ako brat všetkých ľudí. Život v úzadí mu vyhovoval, no ľudia to chceli inak. Keď ho chceli vymenovať za biskupa, schoval sa do husína pred vyslancami, no husi🦆 ho prezradili svojím gáganím. Traduje sa, že od tých čias na sv. Martina sa hus podáva na oplátku za prezradenie. Stal sa z neho biskup Martin z Tours a dožil sa vysokého veku. Pochovali ho práve 11.11 a odprevadili po rieke Loire de Tours tam, kde si to sám želal: na predmestie medzi veriacich v jednoduchom hrobe. Dnes tam stojí bazilika, ktorá nesie jeho meno.
V tieto dni sa pečú svätomartinské rožteky, plnené slivkovým lekvárom a makom, dnes už nájdete recepty aj plnené tvarohom a orechami. Niektoré legendy vravia, že sú so zahnutými rohmi ako premenené podkovy koní, s ktorým sv. Martin nakŕmil chudobných. Iná legenda zas vraví, že mal Martin macochu, ktorá ho chcela rožtekmi otráviť a jeden z nich si označila ohnutím rohov, do ktorého dala jed pre Martina a dala ich všetky piecť do pece. Zázrakom bolo, že keď vytiahla rožteky z rúry, boli všetky stočené ako jeden. Niet divu, že sa macocha otrávila práve tým rožtekom, ktorá sama s jedom vytvorila pre iného.
Jeho legenda odovzdáva malým i veľkým pripomenutie súcitu a podelenia sa. Symbolizuje časy, keď zažíname svoje vnútorné svetlo v nás ako vlastnoručne vyrobené lampášiky, ktoré v tejto dobe deti s takou obľubou robia zo zaváraninových pohárov, papiera a obliepavajú ich listami a motívmi jeho legendy.
Ak majú deti pripravené lampášiky, poznajú príbeh sv. Martina, vedia si ho aj zahrať a už sa za oknami stmieva, pripravia sa na cestu za pokladom. Jeden od druhého sa podelia o svetlo do lampášikov odpálením sviečky a svietia na cestu jeden druhému ako Martin ľuďom, ktorí ho vyhľadávali. Často po ceste za pokladom nachádzajú deti podkovu Martinovho koňa, ktorá im ukazuje správny smer za pokladom. Nakoniec keď ho deti nachádzajú, tešia sa najmä tomu, že sa budú s ním môcť podeliť s kamarátmi, spolu hľadajúcimi poklad a so svojimi rodičmi. Je to zvyčajne truhlica svätomartinských rožtekov, alebo iných dobrôt, ktoré rodiny na spoločný stôl poprinášajú. Rožteky a dobroty delia na polovice. Jednu si vychutnajú a s tou druhou ponúkajú svojich kamarátov a blízkych.
Želáme vám, nech máte hojnosť dobrôt, rožtekov a svetla v tento svätomartinský čas a aj sa máte s kým o ne podeliť s láskou a úctou: či už doma v kruhu rodiny, alebo v širšom kruhu blízkych priateľov.
Či už Martin príde na bielom koni alebo nie, jeho odkaz o schopnosti podeliť sa, súcitiť s inými a rozžínať svetielko🔥 nádeje chorým a bezmocným je veľmi pôsobivý a nadčasový.
Ak budete mať chuť a čas, odfoťte nám do komentárov vaše svätomartinské svetlo – či už v podobe vašej sviečky doma, alebo lampášika, ktoré ste počas osláv Martina zažali.
Svieť, lampášik svieť, v našich i vašich dušiach. Nech je nám všetkým spolu spokojne.
S úctou kolektív lekárne Íris🌈